Každému činu predchádza myšlienka, je to ten čarovný moment nápadu, ktorý dáva do pohybu celú reťaz rozhodnutí. Prvým naozaj väčším podujatím s rozhlasovou hrou bola Prehliadka slovenskej rozhlasovej hry v roku 1964, keď sa v priebehu mesiaca odvysielalo 7 pôvodných hier. O dva roky neskôr v roku 1966 to už bol krôčik smerom k festivalu. V nezabudnuteľnej atmosfére hradu Červený Kameň sa uskutočnil nesúťažný Festival slovenskej rozhlasovej hry, za účasti dramaturgov, autorov, režisérov a kritikov, spojený s odposluchom. Druhá časť tohto podujatia bol samotný Festival rozhlasovej hry vo vysielaní: v priebehu šiestich týždňov rozhlas odvysielal desať pôvodných slovenských rozhlasových hier. Všetky tieto podujatia boli prípravou na 1. festival slovenskej pôvodnej rozhlasovej hry, ktorý sa konal 14. - 18. apríla 1969 na Táloch. Hlavnú cenu získala hra Emila Kočiša: Záhadný rýchlik.
Dramaturgia sa zahryzla do veľkého sústa definitívne presvedčiť vedenie rozhlasu o neodkladnej potrebe festivalu ako platformy prezentácie najlepších výsledkov pôvodnej rozhlasovej hry. To, pravdaže nebolo také jednoduché, predpokladalo to súhlas politických orgánov. Napokon, aj ten sa získal, bolo treba pripravovať Festival. Štatútom počnúc a cenami končiac.
V dramaturgii, ktorá sa mohla oprieť o skúsenosti z predchádzajúcich podujatí, sa začalo uvažovať o výbere titulov, zvažovanie autorov, samozrejme aj autoriek, potom prišli na rad režiséri, zastúpenie dramaturgov, príspevky mimobratislavských štúdií, zvukoví majstri, technici, samozrejme hudobní dramaturgovia... Bolo toho naozaj veľa, čo bolo treba vziať do úvahy, aby sa predišlo očividným omylom pri zostavovaní súťažnej vzorky. Samozrejme, aj tak sa nedalo vyhovieť všetkým. Individuálny vkus dramaturgov, čo ako objektivizovaný v nekonečných diskusiách a škriepkach, narážal na individuálny vkus účastníkov, o autoroch a režiséroch ani nehovoriac. To ešte nebola reč o kritikoch. Už po úvodných odposluchoch začínali prvé konfrontácie skupinových fanúšikov jednotlivých autorov, režisérov, hercov, ktoré sa najviac uplatňovali v posedeniach po vyžrebovaných odposluchoch. Akože inak? Najmä v bare. Začínali sa prvé šarvátky tipovačiek víťazov. Členovia porôt sa tvárili tajomne, vyskytli sa pokusy o nenápadné podplácanie. Festival naberal na obrátkach. Po odznení diskusií, oficiálnych i neoficiálnych, sa priblížil netrpezlivo očakávaný záver. O jeho neodvratnosti svedčil príchod človeka s poslaním písať diplomy. Prítomné dámy sa začali objavovať v spoločenských róbach, páni sa hodili do gala. Všade vládla elektrizujúca atmosféra. Práve tá, ktorá dávala FESTIVALU to neopakovateľné čaro...
Takýto je pohľad očitého svedka do spätného zrkadla dvadsiatich ročníkov, možno trochu ironický, ale rozhodne prajný. Iný v mojom prípade ani nemôže byť.
So želaním úspechu doširoka otváram brány 21. ročníka!
